:)

Malé vkĺznutie do tohto sveta :)

Ak by niekoho zaujímalo, nájde ma tu ...

melancholypoison.blogspot.com

End ... :)

Nechcem sa už vracať, pretože vidím, úprimne povedané, koľko ľudí sa tu ustavične hrá na to, čím v podstate nie sú. A verte mi, že nie som paranoidná. :) Blogy čítam, usmievam sa nad článkami, ktoré ma očaria a uznávam niektoré blogerky, ktoré vedia opísať nevšedné všednosti spôsobom, ktorým to vie len málokto. 

Možno založím niečo nové, no bude o tom vedieť málokto.
Nemrzí ma to. ;)

Aloha.

Dying inside.

Prečo nám ubližujú vždy tí, ktorých najviac milujeme?

Rozpadávam sa na kúsky a tie sa rozpadávajú na ešte menšie kúsky. 

Trasiem sa na posteli, objímam si kolená a nahováram, že sa to nestalo. 

Že to nepovedal. 

Padám. Hlbšie a hlbšie.

Vraví sa, že ak padnete na dno máte sa jednoducho odraziť. 

Ale čo ak je to dno bahnité ?

Aj tak milujem moju starú flanelku.

Sprevádza ma najdepresívnejšími obdobiami.
A aj fotky mobilom sú vlastne fajn.

They all pretend.

Pri pohľade na môj blog ma čoraz viac chytá nálada na nové články.
Je to normálne?

Zbožňujem keď mi pozostatok Nirvany hučí do uší. Možno nie je fér, že ich volám pozostatkom Nirvany, ale milujem Nirvanu a milujem aj Foo Fighters a vôbec, myslím to dobre.

Toto je tak krásne šialené .. ^^

Možno tento článok nevydá presne tak, ako by som chcela, ale čo už.
Aj snaha sa cení. Alebo možno ani nie.

Ide o to, že kamkoľvek sa pozriem - či už je to nejaký blog, alebo reálna osoba, alebo čokoľvek iné - vidím to, ako majú všetci potrebu hrať sa na niečo, čím v podstate nie sú. Aj keď popravde, spozorovala som to v poslednej dobe hlavne čo sa týka niektorých blogov, koniec koncov, čo je ľahšie ako skryť sa za virtuálnu identitu a slová, ktoré by ste inak v reálnom svete určite takým štýlom nesformulovali?
Nejde o to, že chcem seba vykresliť ako stelesnenie originality samej, skôr ide o to, že sa chcem znovu posťažovať na celý svet, po čom sa mi v hlave ozve *clap clap* na znak toho, že som to znovu úžasne vystihla.
Ale nie, teraz vážne.
Bolo obdobie, keď som bola malá, protivná, ale hlavne, snažila som sa byť sama sebou tým, že budem napodobňovať niekoho iného. Smiešne, nie? Zdá sa mi, že každé moje obdobie, som bola inou osobou a súčasná ja nespoznáva moju minulú ja. Asi ma plieskala puberta, alebo čo. Nie že by som teraz o sebe tvrdila, že som neviem aká veľká žena. Samozrejme, že nie. Zopár mojich postojov sa však zmenilo a ak sa mi teraz páči to, čo sa páči aj niekomu inému, tak sa netvárim, že som si to našla sama.
Ľudia zvyknú preháňať, preháňam aj ja, ľudia zvyknú nezvládať situácie, nezvládam ich aj ja, ale čo čakáte, prosím vás, od toho, že okopírujete nejakú skvelú blogerku, ktorá píše články takým štýlom, že tam dáva samu seba? Uspokojíte sa mýlnou predstavou, myšlienkou, že predsa aj vaše články, sú vaše a znejú tak skvelo, lebo je to vami. Nenarážam teraz na nikoho. Alebo aj narážam, ale nebudem to priznávať. Toto isté sa týka aj reality. Čo máte z toho, že predstierate, že ste jednou zo stovky výnimočných ľudí, ktorí sa okolo vás pohybujú?
Viete, niekedy je najlepšou cestou byť originálom tá, že sa nesnažíte byť výnimočným.

Neviem, či niekto pochopil, čo som tým myslela. Môžme sa tváriť, že sa to tu ani neobjavilo.
Desí ma moja vygumovanosť.

To know me as hardly golden is to know me all wrong.

Stereotypné dni v posteli s notebookom, knihou a zápisníkom.
Vymýšľanie poviedok o Cudzincoch a punkeroch, ktorých duše stmavli rovnako ako ich vlasy.
Joy Division, The Who, Velvet Underground, Flamin' Groovies, Red Hot Chili Peppers a Band Of Horses všade kam sa pozriem.
Vážne je to stereotyp?

A chalan pre ktorého som bola Kim (aké je to slizko smiešne s odstupom času) ma znovu bombarduje správami, textami pesničiek ktoré vymyslel, pozvaniami na pivo, chvíľami pravdy a vykecávania sa. Možno zabudol na ...
Vďaka za všetko, teraz sa maj.
Bol minulosťou a je prítomnosťou, opäť prítomnosťou, hoci nie tak podstatnou, akou bol minulosťou. No je znovu tu. Akoby ...
Začnime znovu. Čauko, ideme von?
Mätú ma záblesky spomienok na ľudí na ktorých som dokázala zabudnúť, hoci na ľudí nezabúdam.
Ale predsa som zabudla. A predsa sa niektorí zase vrátili.

Maily z ktorých tečie očakávanie s prílohou sľubného čítania.
Až keď to očakávanie vytečie sa zakaždým cítim ako nedocenený umelec.
Takto chutí sklamanie?

A plány rastú a plány sa rúcajú.
No možno to nebude také zlé.
Tak teda ... Čauko, ideme von?

Stranded in this spooky town.

Počúvanie Leonov, konkrétne piesne, ktorá sa viaže k najsilnejšiemu momentu môjho života, býva pre mňa upokojujúce. To, ako na vás každý tón pôsobí oddeľuje myseľ od hmoty. Väčšinou. No možno dnes to tak nie je.
Určite nie.

Sladké.

Mám 5 mesiacov pokým si môžem ako - tak užívať. Už len 5. Zbláznim sa.

Jupíjej, zobrali ma na bilingválne anglické gymnázium na ktoré som chcela  všetci chceli aby som išla. Čakajú má ďalšie prázdne pohľady na ostatných, neustále vyčítanie v myšlienkach a plánovanie vecí, ktoré poviem, no keď príde k veci sa od úst odtrhnú a zostanú z nich ďalšie tiché výkriky.
Niečo ako: "!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!"
Tento odsek nemusel mať zmysel.

Zase sneží. Vôbec nevadí že je marec. Koniec marca.
Mám čoraz väčšie chute len tak ujsť do lesa, oprieť sa o strom na lúke a objímať si ramená.
A niektoré z bičíz v mojom okolí by som najradšej hodila do žraločej zátoky akurát v tom období keď by mali krámy.

Bodka.

Spálený dych. Gestá čo kričia.

Sneží.
Sneží a ja mám nekonečnú chuť na články plné nostalgie.
Sneží. Pôsobí to tak krásne zvláštne, že nemám ani chuť tváriť sa znechutene. Hoci si želám slnko.
Sneží. Cítim sa inak.

Čas letí tak pokrivene rýchlo, až ma to desí. Desí ma, že všetky momenty, ktoré si užívam a zbožňujem sa zakaždým rozplývajú v hustej hmle. A zostávajú len v spomienkach.

Tak sme sa báli monitoru. A nakoniec bol úplne v pohode.
Vyzerá to u mňa na 95% z matematiky a 96% zo slovenčiny. Jednoznačne som spokojná.
Zo školy sme vyšli s úsmevmi, išli osláviť. Bola som šťastná.
No potom sa aj prchavý pocit šťastia rozplynul.
Tento rok strašne utiekol. Utiekla aj základná.

Bojím sa nástupu na strednú, hoci ani neviem na ktorú idem. Zatiaľ.
Ale bojím sa. Pretože to tak či tak nebude to, čo by som si želala najviac z útrob mojej chabej mysle.
Proste úžasné.

Pamätná krabička. Najlepšie mentolové slimky, aké som mala.
Ale už nikdy viac. Dúfam.

Keď sa tak zamyslím... cigaretový dym dotvára väčšinu z mojich najsilnejších spomienok. Točí sa, zabára do vlasov a do slov, je tam. Chýba mi to. Ale len pre ten dym. S ním bolo všetko akosi .. naplňujúce.
Asi som zvrátená.

Don't you remember?

Pamätáš?
Na tie rozhovory v trojici, o všetkom a o ničom?
Na najhoršie Vianoce, Silvester, ktoré boli však ..v istej miere výnimočné?
Na plány na leto? A budúcnosť.

Pamätáš na Drugs don't work?
No tvoje vlasy už nemajú blond farbu a ty už nie si punker, ktorého sme zbožňovali.
Už nie si ako Kurt. Už nie si ako ty.
A čo tvoja duša? Stmavla rovnako ako tie vlasy...

Hipsters, hipsters are everywhere.

Dajte si normálne aj obrátené kríže, trojuholníky, vesmír a neviem čo ešte.

Ale hlavne zostaňte cool.

Bleweh.

I’ve been locked inside your heart-shaped box for weeks.

Počúvajme Nirvanu.
Milujme Nirvanu.
Milujme Kurta, Davea a Krista.
Milujme škatuľky v tvare srdca.
Milujme grunge.
A spamujme krásnymi gifmi.

A nakoniec sa detstvo zmestí do krabice. Hrdzavej krabice.

Včera večer som si konečne pozrela Améliu. 

A som nadšená, vážne úžasný film. Kto nevidel odporúčam. 

Veľakrát som sa v scénach našla. Ďalšia položka na zozname obľúbených filmov. 

Optimizmus?

Slnko sa mi konečne s istotou vtiera do kože a hádam aj ešte hlbšie.
Som spokojná. 

Viem, že toto leto si užijem minimálne tak, ako minulé.
Prišla som na to pri pozorovaní scenérie za oknom autobusu, počúvajúc song o hovoriacom delfínovi.

Viete čo je najlepšie na zlepšenie nálady? Nákupy!
Aj keď neverím, že som to práve povedala / napísala.

Btw. neviete niekto kde na Slovensku v nejakej predajni zoženiem Dr. Martens topánky?

Jeden z dnešných úlovkov. Milujem tie tenisky.
Tenisiek nie je nikdy dosť!

Hero of war.

Mandarinková šťava vo vlasoch.

"Založme kapelu!"

A tak sme založili. Zatiaľ len takú symbolickú. 

Dnešok som si chcela urobiť pekný, slnečný, pozitívny.

Podarilo sa. Aspoň čiastočne.

Ale iné som chcela. S G. sme sa akosi namotali na Rise Against. 

So many seem so lonely with no one left to cry to, baby.

Vkĺzam späť do môjho sveta.

No one can live in sorrow, ask all your friends.

Po dlhej, dlhočiznej dobe som si pustila temnejšiu verziu Don't cry.
A po dlhej, dlhočiznej dobe som vážne niečím zase nadšená.
More Izzy Stradlin I think.

Tenkjú, Guns N Roses. You saved me, again and again.
Cez všetky tie kvalitné, aj šitné piesne, ktoré mám rada, sa vždy aj tak nakoniec vrátim k nim. K najšpinavšej kapele na svete. Duchom som uviazla niekde v 80tych, sedím v zasranom bare a pozorujem ich začiatky.

So beautiful.

Milujem keď náš dejepisár spieva Kryla.
Milujem keď sa k nemu môžem pridať.
Milujem keď sa na mňa pozerá so zmesou nadšenia a prekvapenia zároveň.
Milujem keď ostatní nevedia o čo ide.

Už je marec! Hello spring. Za chvíľu sa oteplí. Plány, plány, plány.
Začínam veriť v lepšie včerajšky.

Milujem vás, milujem vás.

Vytvárajte si svoje vlastné svety a buďte šťastní. A sami sebou.

Sú to tie najlepšie veci aké môžete urobiť.

In the shadowplay, acting out your own death.

I did everything, everything I wanted to,

I let them use you for their own ends.

Nebaví ma predstierať. Už nie.

Chcem preťať všetky tie chápadlá, ktorými ma chcú ovládať.

Podarí sa to? 

Škatuľku Marlboriek a pivo do trávy.

A hlasy, čo chcú ovládať, sa približujú čoraz rýchlejšie.

Fúkni mi do tváre dym Ian a vtiahni so sebou.

Zober ma preč. Bolí to.

No nič, ponorím sa znovu do môjho poviedkového sveta. 

Díval se na mě oddaně, já měl jsem trochu trému. Tak vtiskl jsem mu do dlaně lahvičku od parfému.

Sneh na mňa pôsobí príliš nostalgicky. Radšej som spustila žalúzie.

Dejepis :
"Kto pozná Karla Kryla?" 
Zdvihla som ruku len ja. Smutné.

Som jediná, ktorej spôsobuje hluk fénu alebo vysávača príjemné zimomriavky?
Dúfam, že nie. Pretože je to naozaj príjemné.

Nenávidím tínedžerov, ktorými puberta prílišne plieska a stoj čo stoj musia na seba upútať pozornosť. A prekričia mi v autobuse slúchatká. Je predsa toľko možností ako zapôsobiť, naozaj sa nemusia správať hlučne a používať "vyberané" slová.
Nie že by som občas také nepoužila. Ale nie v každej vete a každé druhé slovo.

Aj vám robí taký problém udržať s človekom očný kontakt pri rozhovore?

Predavači v metalových obchodoch sú úžasní. S jedným takým pokladom som zabíjala dnes zvyšok môjho drahocenného času. Takže viem, kam poputujem vždy po skončení vyučovania keď budem chodiť na strednú. Juch.

Moje oči stále hľadajú v dave toho dlhovlasého bledého chalana. Tú trosku.
Šoklo ma to.

But tell me will this ever end?

Every day, every night. Forever. 

Prečo je môj život ako z tohto obrázku? Chcem si užívať. 

Nenávidím argumenty typu "máš len 15, si len decko". Pretože ja si nechcem vyhadzovať z kopýtka tak, ako to robia ...ostatní. 

Ísť na koncert v zapadnutom klube a sledovať miestne kapely. 

Cez teplú letnú noc hľadať svätojánske mušky. 

Chytiť ich do pohárov a odniesť si domov.

Ľahnúť si na prázdnu cestu a sledovať hviezdy. 

Zapaľovať steblá trávy. Len s najbližšími osobami.

A rozprávať sa. O všetkom a o ničom.

Dokonca ani tú blbú strednú si nemôžem vybrať sama.

Znásilňujem replay a premýšľam nad tým, aké by to bolo, ak by som tam bola aj ja. 

A počula naživo TOTO. 

Možno by som bola znovu na istý čas akýmsi divným spôsobom naplnená.

A možno nie. 

That hunts me everyday.

I'm out of love but I can't forget the past.

I'm falling down.

Dostanem sa vlastne niekedy cez všetky tie svinstvá ?

Close our eyes to the octopus ride!

"Si príliš veľký snílek."
"Možno."
"Žiješ v minulosti, začni žiť pre budúcnosť. Alebo aspoň súčasnosť."
"Mne to takto vyhovuje."

Syd bol tak brutálny chlap, že sa ani nedá uveriť ako bol brutálny.

Najlepšie sa mi premýšľa keď sedím na schodoch v kúpeľni, opretá o studené obkladačky, s rukami obkrútenými okolo nôh. Obzvlášť o The Wall. Vlastne ma ten film desí.
Asi si ho znovu pozriem.

Na oboch kolenách mám modriny. Sú krásne, dúhové; keď si ich stlačím v nich príjemne pulzuje bolesť. Škoda že neviem z čoho sú.

"Prečo si kupuješ len čierne oblečenie?"
"Lebo tmavšiu farbu ešte nevymysleli."

Potrebujem vypadnúť z tohto cholerického stereotypu.
Jar, teplo, koncerty, plány. Potrebujem to.

Mám ťažké srdce na sieť obchodov H&M. Včera som v jednom objavila cyklaménové tričko so vzorom albumu Unknown pleasures. Až ma to zabolelo, Ian by veľmi nadšený nebol.
Vysmejem každú babu, ktorú uvidím s tým tričkom. Kruto vysmejem.

Desia ma prázdne jazzové kluby z jeho snov. Desí ma prázdno mojich snov.

V Rusku padol meteorit a nakoniec sa z neho vraj vykľula nová americká zbraň. Tento svet je proste čistý, neskazený a mierumilovný. A potom že God bless America. Haha. To určite.

Stereotyp všedných dní.

Zase sa Joy Divisionujem. Ich hudba je proste mňam mňam.
Aj Unknown pleasures je mňam mňam.
Začínam sa vyjadrovať ako totálny idiot.

Ráno sa zvyknem budiť na Kurtove slová. I'm so happy, 'cause today I've found my friends, they're in my head. I'm so ugly, but that's okay 'cause so are you.
A tak si nič nerobím z toho, že vyzerám strašne, že mám imaginárneho kamaráta, s ktorým vediem nádherné rozhovory a vymýšľam nové konšpiračné teórie.
Jednoducho idem ďalej.
Dňom ma väčšinou sprevádzajú Red Hot Chili Peppers a ich Stadium Arcadium, nádherný album plný balád, precítených textov; je mi asi najbližšie spomedzi všetkých ostatných albumov.
Večer nariekam nad krásnymi časmi Guns N' Roses, ktoré sa odohrávali v 80. rokoch a potom znovu Joy Division. Joy Division, Joy Division. Nikdy som si takto rýchlo neobľúbila kapelu.

A takto to ide dokola. A dokola.

Tak veľmi sa mi nič nechce, že sa mi nechce ani nič nechcieť.
Nevadí, aj mne dlho trvalo kým som dala túto vetu dokopy.

Začala som znovu čítať My děti ze stanice ZOO, najlepšie sa viem do deju zažrať v škole počas hodiny, keď ignorujem všetkých naokolo, vrátane učiteľky. Na nezaplatenie.
Keď sa tak obzerám po izbe, mám tu kopu neprečítaných kníh. Koľké mrhanie.
Po monitoroch sa do nich musím pustiť.

Je tak super nenávidieť aj svoje najbližšie okolie.

Me too, Jim.
(je to gif a pomaly sa načítava; teda aspoň mne)

Let's go again.

Poznáte ten pocit, keď sa vo vás niečo zmení a vy znovu získate iný uhol pohľadu na to, čo ste predtým robili a zažívali?

Pamätám si ako sme sedeli na tráve, cigaretový dym sa nám zabáral do vlasov a štípal v pľúcach. Trasľavými rukami sme každú chvíľku odklepávali popol, podpaľovali steblá trávy, pozorovali hustú  hmlu prúdiacu z úst.
Rozprávali sme sa. O ľuďoch. O zlých zážitkoch, o depresiách. O tom, ako sa všetko časom mení. O nenávisti. Mali sme však pocit, že sa na to pozeráme akoby z iného uhla pohľadu. Z iného brehu. Dospeli sme.
Stará vlaková stanica, ktorá chátrala a pred ktorou sme sedeli, nás však priťahovala čoraz viac a viac. Bolo to jedno z tých miest, ktoré človeka vedeli fascinovať. Vystriedalo sa tam nespočetné množstvo ľudí, ľudských osudov a príbehov. Nechodili tam však šťastné osoby, ktoré mali zázemie a ostatní ich uznávali. Bolo to útočisko pre spodinu, či feťákov. Vzduch tam prerážal pach alkoholu a špiny. Práve preto sme tam chodili. Vedeli sme tých ľudí chápať, nech tam už robili hocičo.
Zobrali sme kľúč a pomedzi to, ako sme čítali nápisy a odkazy na stene, vyrývali sme tam svoje. Letargicky, miestami s bolesťou, tak nenávistnou, až to mrazilo. Nechali sme tam kopu spomienok, zakrytých pod jednoduchými vetami.
Našli sme papiere. A pero. Napísali tam všetko, čo nás kedy trápilo a na čo chceme zabudnúť. Podpálili. So sarkastickým úsmevom sledovali ako slová miznú, ako ich pohlcuje oheň. Mali by zostať navždy zabudnuté.
Potom už len vyjsť z vlakovej stanice. Nechať tam minulosť.
Nastriekať na seba voňavku. Dať si žuvačku.
Zašlapiť zvyšky cigariet.
A znovu sa pozerať na ľudí s opovrhnutím.

Spomínaná vlaková stanica.

Porcelain, are you wasting away in your skin?

Som človek. Nerozhodný, ale som. A často aj zmätený.
A dosť veľký asociál.

Mám rada túto fotku. Nie je mi tam vidieť do ksichtu. ^^
A je na nej zhrnuté všetko čo potrebujem k životu - Guns N' Roses.

Hovorte mi Porcelain. Podľa 'drifting and floating and fading away, little lune, all day'. V poslednom čase som si totiž dosť obľúbila Red Hot Chili Peppers.
Ale inak som Veronika (najčastejšie oslovovaná Veve), nemám rada moje meno a mám 15. Vyzerám vraj minimálne na 17, haha. Rada sa sarkasticky chechtám v článkoch.

Dôvodom ďalšieho nového blogu je snaha o nový začiatok, o lepšie články a koniec koncov, zmenu mojej osoby, k lepšiemu. Ale len tak v rámci možností. Vystriedala som 86472993, 945 blogov, na poslednom som bola pol roka. Čo je u mňa dosť značný úspech.

Fascinuje ma všetko staré. Nechcem žiť v tejto dobe, podľa môjho skromného úsudku som sa mala narodiť minimálne pred 30 rokmi. A užívať si tie skvelé chvíle, ktoré môžem vidieť akurát tak vo filmoch. Na moju škodu.

Čo sa týka hudby, môjho srdca šampióni sú Guns N' Roses, nasledujú Red Hot Chili Peppers, AxeWound (čo je dosť veľký paradox, pretože neznášam core, ale proste .. mňam), Pink Floyd, Led Zeppelin, Johnny Cash, Joy Division, Black Sabbath, David Bowie, Nirvána a spol. Nepohrdnem však ani príjemnou alternatívou a partnermi pri mojich letargických večeroch sa stali Rišo Muller a Lana Del Rey. Nepýtajte sa prečo.

Obdivujem každý druh umenia, mojou obrovskou vášňou je písanie. Raz sa tým chcem živiť.

Som úchyl na farebné ponožky, perá a zápisníky, vlastním ich hrozne veľa. Bezkonkurenčne sú pre mňa flanelové košele najlepšou časťou šatníka.

To je asi na úvod všetko. Ďakujem za pozornosť.

Stále mi to behá hlavou. Proste krása.

Mala by som sa naučiť básničku na ruštinu. Nechce sa mi.

Zajtra je v škole karneval. Mala by som robiť W. spoločnosť, lebo je to náš posledný karneval, keďže sme deviataci. Ani to sa mi nechce.