štvrtok, 28. marca 2013

To know me as hardly golden is to know me all wrong.

Stereotypné dni v posteli s notebookom, knihou a zápisníkom.
Vymýšľanie poviedok o Cudzincoch a punkeroch, ktorých duše stmavli rovnako ako ich vlasy.
Joy Division, The Who, Velvet Underground, Flamin' Groovies, Red Hot Chili Peppers a Band Of Horses všade kam sa pozriem.
Vážne je to stereotyp?


A chalan pre ktorého som bola Kim (aké je to slizko smiešne s odstupom času) ma znovu bombarduje správami, textami pesničiek ktoré vymyslel, pozvaniami na pivo, chvíľami pravdy a vykecávania sa. Možno zabudol na ...
Vďaka za všetko, teraz sa maj.
Bol minulosťou a je prítomnosťou, opäť prítomnosťou, hoci nie tak podstatnou, akou bol minulosťou. No je znovu tu. Akoby ...
Začnime znovu. Čauko, ideme von?
Mätú ma záblesky spomienok na ľudí na ktorých som dokázala zabudnúť, hoci na ľudí nezabúdam.
Ale predsa som zabudla. A predsa sa niektorí zase vrátili.

Maily z ktorých tečie očakávanie s prílohou sľubného čítania.
Až keď to očakávanie vytečie sa zakaždým cítim ako nedocenený umelec.
Takto chutí sklamanie?

A plány rastú a plány sa rúcajú.
No možno to nebude také zlé.
Tak teda ... Čauko, ideme von?

2 komentáre:

  1. Já mám zase klasický kocovinový čtvrtek celý den v posteli, najs, zas nic nedělám...
    Ale nemusí to být až tak špatný, já bych ven šla. ;)

    OdpovedaťOdstrániť