nedeľa, 10. februára 2013

Let's go again.

Poznáte ten pocit, keď sa vo vás niečo zmení a vy znovu získate iný uhol pohľadu na to, čo ste predtým robili a zažívali?

Pamätám si ako sme sedeli na tráve, cigaretový dym sa nám zabáral do vlasov a štípal v pľúcach. Trasľavými rukami sme každú chvíľku odklepávali popol, podpaľovali steblá trávy, pozorovali hustú  hmlu prúdiacu z úst.
Rozprávali sme sa. O ľuďoch. O zlých zážitkoch, o depresiách. O tom, ako sa všetko časom mení. O nenávisti. Mali sme však pocit, že sa na to pozeráme akoby z iného uhla pohľadu. Z iného brehu. Dospeli sme.
Stará vlaková stanica, ktorá chátrala a pred ktorou sme sedeli, nás však priťahovala čoraz viac a viac. Bolo to jedno z tých miest, ktoré človeka vedeli fascinovať. Vystriedalo sa tam nespočetné množstvo ľudí, ľudských osudov a príbehov. Nechodili tam však šťastné osoby, ktoré mali zázemie a ostatní ich uznávali. Bolo to útočisko pre spodinu, či feťákov. Vzduch tam prerážal pach alkoholu a špiny. Práve preto sme tam chodili. Vedeli sme tých ľudí chápať, nech tam už robili hocičo.
Zobrali sme kľúč a pomedzi to, ako sme čítali nápisy a odkazy na stene, vyrývali sme tam svoje. Letargicky, miestami s bolesťou, tak nenávistnou, až to mrazilo. Nechali sme tam kopu spomienok, zakrytých pod jednoduchými vetami.
Našli sme papiere. A pero. Napísali tam všetko, čo nás kedy trápilo a na čo chceme zabudnúť. Podpálili. So sarkastickým úsmevom sledovali ako slová miznú, ako ich pohlcuje oheň. Mali by zostať navždy zabudnuté.
Potom už len vyjsť z vlakovej stanice. Nechať tam minulosť.
Nastriekať na seba voňavku. Dať si žuvačku.
Zašlapiť zvyšky cigariet.
A znovu sa pozerať na ľudí s opovrhnutím.


Spomínaná vlaková stanica.

To čo ma tešilo v istej dobe ma dnes už neteší, ľady sa lámu, porcelán rozbíja. 
Znovu ho musím zalepiť dokopy, odlišne ako som ho zalepila predtým.

Dnes boli snehové vločky neodbytné, sebavedomo vnikali po dáždnik, ktorý sme pri najbližšej možnosti stiahli; prestal nám poskytovať ochranu. 
Tá vlaková stanica tam však stále bola, rovnako ako odkazy vyryté pred zopár mesiacmi, rovnako ako zvyšky z popola našej minulosti. Bola rovnaká a predsa mi prišla v niečom iná. 
Menej prívetivá. Menej priateľská. 
Dym sa nám znovu krútil okolo tváre, znovu nás štípal v pľúcach, spolu s mentolovou príchuťou, znovu nás upokojoval pohľad na to, znovu sa vtláčal do kože a vlasov. 
A predsa neprinášal takú úľavu, akú by sme očakávali. 
Zvyšky cigariet tentoraz skončili zapichnuté vo zvyškoch stien, medzi spomienkami zapichnutými ešte hlbšie. A hlbšie.
Jazero bolo zamrznuté, okolie zasnežené, zima sa vrývala do kostí. 
Trasľavé prsty znovu držali cigaretu, dym sa znovu krútil a tancoval okolo nás. Znovu sme sa zhovárali o ľuďoch, o depresiách, o zlých skúsenostiach, o všetkom. 
Len ten pohľad na všetko akoby opustil ten druhý breh, akoby sa vrátil znovu do starých koľají.
Naozaj to bolo vo väčšine vecí iné. O dosť iné. 
Zvyšky cigariet sa tentoraz zašľapovali ťažšie, slová ktoré nám vzduch trhal od úst sa tentoraz nechávali za chrbtom bolestivejšie, opovrhujúci pohľad na ľudí sa skôr podobal na tiché volanie.
Časy sa menia a predsa opakujú. 

Je čas na zmenu v mojom presvedčení. Na zmenu v mojom živote.

12 komentárov:

  1. presne takato stanica je u nas ,rozbita ,smradlava kde chodili kadejake pripady ,tiez sme tam fajcili a pili ,pluli,a riesili problemy .Bolo to vsak davno .

    OdpovedaťOdstrániť
  2. To první jsem už kdysi četla, myslím. Ale ráda znova. Když to dokážeš všechno tak skvěle napsat.
    A... zapálila bych si.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Vždy po roce se to ve mě tak nějak změní. Říkám si, jak jsem tohle mohl říct a u něčeho si zase říkám, že jsem měl sakra pravdu.
    Postupně se měníme, v tomto věku tedy vždy. Já se měním snad po každém měsíci aspoň o 0,001%, ostatní to nevidí, ale já ano. A ani se nesnažím projevovat. Když si vezmu ,tak někde na zákaldce jsem byl *ksakru* dost velkej extrovert, ale přestupem se ze mě stává pomalu, ale jistě introvert a jistým způsobem jsem za to i rád.

    Mimochodem, to kurzívou.. nádherně si to napsala, vystihla.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Nebudem zdĺhavá, moja milovaná W; obdivujem ťa.
    A viac môžem len dodať: všetko zas raz bude lepšie.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Ani by som sama neverila, ako moc ma tvoje články zaujmu

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Každý sa mení,ale nie každý si to uvedomuje.
    A krásne si to napísala =)

    OdpovedaťOdstrániť
  7. U nás na funkčním nádraží to vypadá podobně :D

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Jsi úžasná, skvělá, neuvěřitelná !!
    Miluju tyhle myšlenkové pochody. Taky jsem zažila pár těchto chvil, když sedíš, kouříš s kamarádkou a pak spálíte všechny špatné věci. Nevím proč, ale zdá se mi, že to pomáhá. Příjde mi, že tím že někomu řekneš o VŠEM se ti neuvěřitelně uleví. I když, mě se uleví nejvíc když si vezmu věci, jedu vlakem do jiného města a jdu pěšky zpátky se sluchátkama v uších. Horší je, když příjdu v tom jiném městě na to, že mám vybitý mobil, popřípadě, že prší:D To zapadnu do nejbližší kavárny a sedím dokud mi nejede další vlak/autobus. Jo, někdy jsem trochu podivín. Nevermind.

    OdpovedaťOdstrániť
  9. časy sa menia a s nimi sa menia aj samotní ľudia, koľko krát si prechádzam staré miesta, kam som rada chodievala, kde som sa hrala ako malé dieťa a príde mi to ako keby sa to možno ani nikdy neudialo...bolo to už tak dávno a predsa ako keby sa to stalo len včera

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Je strašudelné, jak se nám odcizí některé věci časem.

    OdpovedaťOdstrániť
  11. Drahá, je mi vtipné čítať tie komentáre. Len my dve vieme čo sa tam udialo, čo sa deje teraz...A dúfam že nie som jediná, ktorej depresia pri jazere asociuje niečo nádherné. Neuveria kým nezažijú. Takisto som šťastná keď vidím horieť tú skazu na papieri ktorú sme tam napísali.

    OdpovedaťOdstrániť