Mám 5 mesiacov pokým si môžem ako - tak užívať. Už len 5. Zbláznim sa.
Jupíjej, zobrali ma na bilingválne anglické gymnázium na ktoré som chcela všetci chceli aby som išla. Čakajú má ďalšie prázdne pohľady na ostatných, neustále vyčítanie v myšlienkach a plánovanie vecí, ktoré poviem, no keď príde k veci sa od úst odtrhnú a zostanú z nich ďalšie tiché výkriky.
Niečo ako: "!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!"
Tento odsek nemusel mať zmysel.
Zase sneží. Vôbec nevadí že je marec. Koniec marca.
Mám čoraz väčšie chute len tak ujsť do lesa, oprieť sa o strom na lúke a objímať si ramená.
A niektoré z bičíz v mojom okolí by som najradšej hodila do žraločej zátoky akurát v tom období keď by mali krámy.
Slnko sa mi konečne s istotou vtiera do kože a hádam aj ešte hlbšie. Som spokojná.
Viem, že toto leto si užijem minimálne tak, ako minulé.
Prišla som na to pri pozorovaní scenérie za oknom autobusu, počúvajúc song o hovoriacom delfínovi.
Viete čo je najlepšie na zlepšenie nálady? Nákupy!
Aj keď neverím, že som to práve povedala / napísala.
Btw. neviete niekto kde na Slovensku v nejakej predajni zoženiem Dr. Martens topánky?
Jeden z dnešných úlovkov. Milujem tie tenisky.
Tenisiek nie je nikdy dosť!
Po dlhej, dlhočiznej dobe som si pustila temnejšiu verziu Don't cry.
A po dlhej, dlhočiznej dobe som vážne niečím zase nadšená.
More Izzy Stradlin I think.
Tenkjú, Guns N Roses. You saved me, again and again.
Cez všetky tie kvalitné, aj šitné piesne, ktoré mám rada, sa vždy aj tak nakoniec vrátim k nim. K najšpinavšej kapele na svete. Duchom som uviazla niekde v 80tych, sedím v zasranom bare a pozorujem ich začiatky.
So beautiful.
Milujem keď náš dejepisár spieva Kryla.
Milujem keď sa k nemu môžem pridať.
Milujem keď sa na mňa pozerá so zmesou nadšenia a prekvapenia zároveň.
Milujem keď ostatní nevedia o čo ide.
Už je marec! Hello spring. Za chvíľu sa oteplí. Plány, plány, plány.
Začínam veriť v lepšie včerajšky.
Milujem vás, milujem vás.
Vytvárajte si svoje vlastné svety a buďte šťastní. A sami sebou.
Sneh na mňa pôsobí príliš nostalgicky. Radšej som spustila žalúzie.
Dejepis : "Kto pozná Karla Kryla?"
Zdvihla som ruku len ja. Smutné.
Som jediná, ktorej spôsobuje hluk fénu alebo vysávača príjemné zimomriavky?
Dúfam, že nie. Pretože je to naozaj príjemné.
Nenávidím tínedžerov, ktorými puberta prílišne plieska a stoj čo stoj musia na seba upútať pozornosť. A prekričia mi v autobuse slúchatká. Je predsa toľko možností ako zapôsobiť, naozaj sa nemusia správať hlučne a používať "vyberané" slová.
Nie že by som občas také nepoužila. Ale nie v každej vete a každé druhé slovo.
Aj vám robí taký problém udržať s človekom očný kontakt pri rozhovore?
Predavači v metalových obchodoch sú úžasní. S jedným takým pokladom som zabíjala dnes zvyšok môjho drahocenného času. Takže viem, kam poputujem vždy po skončení vyučovania keď budem chodiť na strednú. Juch.
Moje oči stále hľadajú v dave toho dlhovlasého bledého chalana. Tú trosku.
Šoklo ma to.
"Si príliš veľký snílek." "Možno." "Žiješ v minulosti, začni žiť pre budúcnosť. Alebo aspoň súčasnosť." "Mne to takto vyhovuje."
Syd bol tak brutálny chlap, že sa ani nedá uveriť ako bol brutálny.
Najlepšie sa mi premýšľa keď sedím na schodoch v kúpeľni, opretá o studené obkladačky, s rukami obkrútenými okolo nôh. Obzvlášť o The Wall. Vlastne ma ten film desí.
Asi si ho znovu pozriem.
Na oboch kolenách mám modriny. Sú krásne, dúhové; keď si ich stlačím v nich príjemne pulzuje bolesť. Škoda že neviem z čoho sú.
"Prečo si kupuješ len čierne oblečenie?" "Lebo tmavšiu farbu ešte nevymysleli."
Potrebujem vypadnúť z tohto cholerického stereotypu.
Jar, teplo, koncerty, plány. Potrebujem to.
Mám ťažké srdce na sieť obchodov H&M. Včera som v jednom objavila cyklaménové tričko so vzorom albumu Unknown pleasures. Až ma to zabolelo, Ian by veľmi nadšený nebol.
Vysmejem každú babu, ktorú uvidím s tým tričkom. Kruto vysmejem.
Desia ma prázdne jazzové kluby z jeho snov. Desí ma prázdno mojich snov.
V Rusku padol meteorit a nakoniec sa z neho vraj vykľula nová americká zbraň. Tento svet je proste čistý, neskazený a mierumilovný. A potom že God bless America. Haha. To určite.
Zase sa Joy Divisionujem. Ich hudba je proste mňam mňam.
Aj Unknown pleasures je mňam mňam.
Začínam sa vyjadrovať ako totálny idiot.
Ráno sa zvyknem budiť na Kurtove slová. I'm so happy, 'cause today I've found my friends, they're in my head. I'm so ugly, but that's okay 'cause so are you.
A tak si nič nerobím z toho, že vyzerám strašne, že mám imaginárneho kamaráta, s ktorým vediem nádherné rozhovory a vymýšľam nové konšpiračné teórie.
Jednoducho idem ďalej.
Dňom ma väčšinou sprevádzajú Red Hot Chili Peppers a ich Stadium Arcadium, nádherný album plný balád, precítených textov; je mi asi najbližšie spomedzi všetkých ostatných albumov.
Večer nariekam nad krásnymi časmi Guns N' Roses, ktoré sa odohrávali v 80. rokoch a potom znovu Joy Division. Joy Division, Joy Division. Nikdy som si takto rýchlo neobľúbila kapelu.
A takto to ide dokola. A dokola.
Tak veľmi sa mi nič nechce, že sa mi nechce ani nič nechcieť.
Nevadí, aj mne dlho trvalo kým som dala túto vetu dokopy.
Začala som znovu čítať My děti ze stanice ZOO, najlepšie sa viem do deju zažrať v škole počas hodiny, keď ignorujem všetkých naokolo, vrátane učiteľky. Na nezaplatenie.
Keď sa tak obzerám po izbe, mám tu kopu neprečítaných kníh. Koľké mrhanie.
Po monitoroch sa do nich musím pustiť.
Je tak super nenávidieť aj svoje najbližšie okolie.
Me too, Jim. (je to gif a pomaly sa načítava; teda aspoň mne)
